pondelok, 28. februára 2011

Rozhodnutie

Tak a máme za sebou dva mesiace tohto roku. Február sa s nami rozlúčil s príjemným, popoludní aj slnečným počasím. Dni sú konečne dlhšie, slnko zapadá až po pol šiestej a toto je pre mňa obdobie, ktoré sa mi začína páčiť oveľa viac ako krátke zimné dni.

Posledný februárový deň hodnotím aj z môjho osobného hľadiska veľmi pozitívne. Na dnešný deň som pred viac ako týždňom dostala predvolanie do jedného štátneho úradu. Moji blízki vedeli, že som dnešný deň očakávala už dlho. Nechcela som byť pesimistická, ale bála som sa byť aj optimistkou. Nakoniec to dopadlo veľmi dobre.

Táto skutočnosť mi zdvihla náladu na celý deň. A aby to bolo ešte lepšie, kúpila som si kyticu krásnych oranžových tulipánov. Bolo ťažké si ich vybrať z ponuky kvetov, ktoré dnes mali na Miletičke.




piatok, 25. februára 2011

Hotel Sen

Pred mnohými rokmi, keď som ešte pracovala v zahraničnom obchode, vracali sme sa s riaditeľom firmy, v ktorej som vtedy bola zamestnaná, zo služobnej cesty v Nemecku. Boli sme na veľtrhu  vo Frankfurte nad Mohanom. Môj šéf a zároveň aj majiteľ firmy, nemal veľmi dobré orientačné schopnosti. Jednak sa mi s tým pochválil sám a jednak som to mala možnosť zistiť aj sama, pretože som s ním bola na viacerých cestách v zahraničí.  Jeho nedostatky v orientácii sa prejavili aj v deň, kedy sme sa vybrali na cestu domov z Frankfurtu. Namiesto smer Bratislava  nasmeroval auto niekde na sever Nemecka. Keďže vrátiť sa z diaľnice nebýva jednoduché, kým sme to vlastne zistili a kým sme sa dostali na správny smer, stratili sme dosť času.

Ako sme sa blížili k mestu Norimberk, prišiel s návrhom, že nebudeme v noci pokračovať v ceste domov, ale že prespíme noc niekde nablízku a že  v sobotu dopoludnia  si urobíme nákupný program v tomto meste. Tak sa aj stalo. Povedali sme si, že zastavíme v prvom hoteli, ktorý budeme mať po ceste.

Jeho názov si už dnes nepamätám, ale stál na predmestí Norimberku, hneď vedľa cesty, po ktorej sme išli. Ani malý, ani veľký, taký akurát. Bol  veľmi útulný a cítili sme sa v ňom príjemne. Izby sme dostali každý na inom poschodí. Moja izba bola zariadená v odtieňoch staroružovej a bordovej, izba môjho šéfa bola v odtieňoch hnedej a bledožltej. Kúpelne ladili farebne s izbami. Boli sme z nich takí nadšení, že sme si ich išli vzájomne ukazovať a majiteľka hotela nám ukázala ešte aj jednu izbu na ďalšom poschodí. Tá bola zase ladená do zelena. Do tohto hotela som sa zamilovala na prvý pohľad. Nepáčil sa len mne, ale aj šéfovi.

Keď som prišla domov, s nadšením som opisovala hotel aj mojej rodine. Odvtedy som začala tajne snívať o tom, že raz, keď budem veľká a bohatá, vybudujem si takýto pekný rodinný hotelík. Bola som veľmi  prekvapená, keď sme raz boli s  mužom v meste a ako sme prechádzali okolo jednej zanedbanej, no kedysi určite krásnej stavby povedal, že toto by bol vhodný dom na rodinný hotel. Páčil sa mi a tiež by som si bola vedela v tomto dome predstaviť pekný malý hotel. 

Odvtedy prešlo skoro  dvadsať rokov. Všeličo sa v mojom živote zmenilo, ale spomínaný  dom chátra ešte aj dnes. Ja som si medzitým v meste vyhliadla ešte jeden, len o pár ulíc ďalej. Predstavy o vlastnom hoteli zostali len neuskutočneným snom. Nikdy som nemala toľko peňazí, aby som si mohla dovoliť kúpiť dom v centre mesta, aj keď len schátraný. Tento nedostatok som kompenzovala vo svojich myšlienkach tým, že som si hovorila - možno to nebola až taká super myšlienka, pri prevádzke hotela by som nemohla toľko cestovať, bola by som viazaná k hotelu.

No ale prečo toto vlastne píšem? Včera som prechádzala ulicou, v ktorej stojí ten môj druhý dom - adept na hotel. Dom už nechátra. Niekto  ho  kúpil, už ho aj zrekonštruoval. Síce pred ním  ešte stále stojí  stavebný výťah, no zvonku už má novú peknú zelenú fasádu. Určite budú aj jeho interiéry také pekné, aký pekný je jeho zovňajšok. Nechám sa prekvapiť, čo v mojom hoteli SEN bude.



Chystáme sa na svetový šampionát

Pred dvadsiatimi dňami bol v Bratislave sneh a presne v tom čase ukazovala tabuľka, ktorú pred hotelom Carlton  drží  maskot hokejových majstrovstiev sveta, že do zahájenia šampionátu je ešte 84 dní aj niekoľko hodín. Doba nie dosť dlhá na to, aby sa toto mesto seriózne pripravilo na prijatie fanúšikov z celého sveta. 

Odvety  čas pokročil, šampionát sa začne o 64 dní. O tom, ako nasleduje prestavba zimného štadióna Ondreja Nepelu, pravidelne informujú naše televízne stanice. Zatiaľ som ho naživo nevidela, ale chystám sa na to v krátkom čase. Hlavnú stanicu, autobusovú stanicu, podchody v meste, výtlky na cestách a mnoho ďalších nelichotivých miest nášho mesta sa už pravdepodobne nepodarí zmeniť k lepšiemu. Štadión má za sebou úspešnú generálku. Na ľade hlavnej arény sa uskutočnil zápas Slovakia cupu. Tí, ktorí sa na zápase zúčastnili, vyjadrili so štadiónom spokojnosť.

Dnes som videla chodiacu reklamu majstrovstiev. Autobusom linky č. 95, ktorý spája Šafárikovo námestie s petržalskými Lúkami, sa vozia  Jágr a Hossa. O dva mesiace navštívia naše mesto  tisícky fanúšikov hokeja. Dúfam, že táto športová udalosť nám vo svete neurobí rovnakú hanbu ako nedávno skrachovaná olympiáda nepočujúcich športovcov v Tatrách.


utorok, 22. februára 2011

Čo sa vám môže prihodiť, keď dáte výpoveď T-comu


Uvažovala som o tom, či sa mám naďalej zaoberať tým, čom sa mi dnes prihodilo. Ale asi je o tom potrebné písať, aby sa aj iní ľudia dozvedeli, ako pracujú niektoré spoločnosti, ktorých služby využívame.


Ono to začalo vlastne už v piatok. Nie, ono to začalo ešte v novembri, keď mi končilo dvojročné zmluvné obdobie v T-come. Pred dvomi rokmi som dostala od brata akciovú sim-kartu.  Za moje uviazanie sa vtedy ešte T-mobile mu  pripísali nejaké  klubové body.  V tom čase som si myslela, že popri telefóne, ktorý som mala  od inej spoločnosti,  využijem aj tento, hlavne jeho 200 voľných minút, na ktoré som mala nárok po pretelefonovaní  predplatených 100 minút paušálu. V tom čase som bola ešte zamestnaná, tak tých 200 korún som nepovažovala za výdavok, ktorý mi ovplyvní mesačný rozpočet.

No   po čase som zistila, že mi bol druhý telefón zbytočný, veľakrát som neprevolala ani tých 100 minút, nie ešte voľné minúty. Keď sa blížil čas, kedy mi končilo viazanie, išla som osobne do T-comu v Auparku s tým, že číslo zruším.  No 10. novembra minulého roku som sa len predsa nechala prehovoriť na to , aby som si číslo naďalej nechala, že s ním môžem  i naďalej telefonovať za doterajších podmienok.  Po dvoch mesiacoch mi zavolali z T-comu, že telefonovať za pôvodných podmienok už nemôžem. Tak som sa znovu vybrala na kontaktné miesto spoločnosti, kde som dala výpoveď zmluvy o pripojení.

Včera dopoludnia mi prišla SMS, v ktorej ma z T-comu žiadali, aby som v pracovných dňoch v konkrétnych hodinách zavolala na číslo uvedenej pevnej linky ohľadne mojej výpovede. Moja prvá reakcia bola tá, že prečo mám volať ja, keď chcú oni niečo odo mňa? Povedala som si, že nezavolám. O pár hodín mi prišla ďalšia SMS, v ktorej mi ponúkali výhodné telefonovanie a kúpu Nokie za jedno euro.  Ako keby vôbec nebrali do úvahy to, že už majú odo mňa podpísanú výpoveď. 

Dnes mi to predsa len začalo vŕtať v hlave a vzala som výpoveď do rúk, aby som si ju ešte raz pozrela, či v nej náhodou nenájdem nejakú chybu, prípadne, či sme pri podpise nezabudli vyplniť nejaký údaj. Tak som si povedala, dobre,  pre istotu tam radšej zavolám.

Po vytočení čísla z prišlej SMS som chvíľu počúvala odkazovač, ktorý mi oznamoval, že môj hovor preberie okamžite prvý pracovník, ktorý bude voľný. Nečakala som dlho, kým si ma prevzala podľa hlasu mladá dáma a ako prvé ma upozornila, že môj hovor si platím. To mi bolo od začiatku jasné, preto som sa jej obratom spýtala, k akej chybe došlo  v mojej výpovedi. Vraj ku žiadnej, no u nich je to bežné, že klientovi ešte aj napriek výpovedi ponúknu ich služby. Spustila naučené frázy, ale to som ju už nepočúvala. Skočila som jej do reči a spýtala som sa jej, že či si myslí, že to je normálne, aby mi poslali SMS s tým, že mám volať na vlastné náklady kvôli tomu, aby mi ponúkli ich produkty. A zase spustila nejaké frázy, to som ju už dohovoriť nenechala. Povedala som jej len toľko, že to považujem za vrchol drzosti, aby som si ja na vlastné náklady vypočula ich ponuku na služby, hoci som im pred pár dňami podpísala výpoveď.

nedeľa, 20. februára 2011

Moritz Zdekauer

Veľmi dávno, bolo to ešte pred rozdelením Československa, som kúpila darček. Dve šálky z porcelánu. Chcela som ich darovať človeku, ktorému sa páčili takéto vecičky. Ja k tomuto štýlu veľmi neinklinujem. No stalo sa to, čo sa stalo. Keď prišiel deň, kedy by som mohla odovzdať svoj darček, nebolo ho už komu odovzdať.

Šálky som zabalila a odložila na najvyššiu policu  a najzadnejšie miesto v skrini. Pred dvomi rokmi som robila  úpravy v byte, vymieňala som aj nábytok a vtedy som v jednej krabici objavila  dávno kúpené a už aj  zabudnuté porcelánové šálky.Od toho času ich stále len prekladám, nemám ich už kde skladovať, pretože som zredukovala množstvo úložného priestoru. Preto som sa dnes rozhodla, že sa šálok, ktoré boli vyrobené v českej porcelánke pod menom Moritz Zdekauer, zbavím.


sobota, 19. februára 2011

Takto sa voláme


Po narodení sme všetci dostali meno, ktoré nás sprevádza do konca nášho života. Dnes nie je výnimkou, keď dieťa dostane hneď mená dve. Už ste sa niekedy zamysleli nad tým, prečo sa voláte tak, ako sa voláte? Pátrali ste po tom? Mnoho ľudí dostane meno po svojich rodičoch. Syn po otcovi, dcéra po matke, prípadne dedia mená starých rodičov. Už som sa na mojom blogu zaoberala výskytom môjho mena vo svete, teraz som sa zamyslela nad menami v našej rodine. Prispelo k tomu prečítanie blogu  babičky Maňasovej.
Už tam som jej v komentároch napísala, že pochádzam z dosť široko rozvetvenej rodiny, hlavne z otcovej vetvy. No ani nás detí nebolo málo. Teraz sa budem snažiť vymenovať všetky mená, ktoré sa vyskytujú u mojich pokrvných príbuzných.

Jar v Auparku

Celý uplynulý týždeň bolo hnusné sychravé počasie. Určite nielen ja, ale aj mnoho iných ľudí také neznáša. Už sa neviem dočkať, kedy konečne zasvieti slnko, kedy sa tá sivá obloha pretrhne a slnečné lúče dopadnú na našu zem. 

Včera som si trošku jari užila pri návšteve Auparku, kde som bola zrušiť zmluvu na jeden z mojich dvoch paušálov. Pred viac ako dvomi rokmi mi ponúkol túto akciu brat, ktorý dostal výhodnú zľavu na ďalšie číslo. No po čase som zistila, že mi to bolo dosť zbytočné, pretože som málokedy využila voľné minúty tohto programu, veľakrát som nepretelefonovala ani tých 100 minút paušálu. Takže od apríla ušetrím mesačne sumu, ktorú dnes ešte neviem. Vraj už od marca mi príde faktúra na vyššiu sumu, nie na doterajších 6,70 eur,  ktorá už  nebude zohľadňovať zľavu, ktorú som dovtedy mala. Bohate si vystačím s o niečo vyšším paušálom od iného operátora a možno začnem konečne viac využívať aj pevnú linku, ktorú sme dostali k programu internet a televízia.

Takže to bol dôvod mojej včerajšej návštevy Auparku. Bola to zároveň príležitosť, aby som sa pokochala krásou kvetov, ktoré som videla v dvoch tamojších kvetinárstvach. Myslím si, že sú tam aj ďalšie obchody s kvetmi, no ja som prechádzala len okolo týchto dvoch.

Tak nech už máme takto pekne rozkvitnuté kvety aj vonku. Už nechcem, aby sa vrátila zima, chcem jar. Viem, že to tak nebude. Viem, že ešte aj v marci nám môže nasnežiť.



sobota, 12. februára 2011

Už ich mám!

Neverila som tomu, že sa mi ich  ešte túto zimu podarí nafotiť.  No nie sú to asi tie, ktoré som videla neďaleko miesta, kde bývam, len kúsok za ekonomickou univerzitou. Písala som o tom koncom minulého roku. Tieto sa mi podarilo odfotiť na poli dosť vzdialenom od môjho bydliska. Bolo to takto:

V stredu som po vlastnej osi odviezla môj už skoro päťročný bicykel do servisu. Po skoro 3700 najazdených km si to už konečne zaslúžil. Hotový mal byť koncom týždňa. Tak som sa dnes doobeda vybrala autobusom smerujúcim do maďarskej Rajky, z ktorého som vystúpila v Rusovciach. Tam som si  tento posledný bicykel kupovala, tam mi na ňom teraz vymenili reťaz, plášte a dúfam, že nastavili všetko tak, aby som mala dobre dlhý čas pokoj.

Keďže bolo dnes pekné slnečné, aj keď veľmi vetristé a chladné počasie, nešla som rovno domov. Jedným z dôvodov bolo aj to, že som si myslela, že sa vyhnem protivetru. No nebolo tak. Fúkalo aj smerom na Kittsee, nielen na dunajskej hrádzi. Na tejto mojej prvej tohoročnej vychádzke na bicykli ma doprevádzal môj známy, s ktorým sme už nejaké spoločné kilometre odtočili. Obaja máme záľubu aj vo fotografovaní, takže sme sa občas zastavili a odfotili to, čo sa nám zdalo pekné. 

Pri jednej takejto fotozastávke som už fotoaparát odložila, nasadla som na bicykel a v tom som ich zbadala.  Na poli, na rakúskej strane, bolo šesť srniek. Rýchlo som zase zastavila a fotoaparát som namierila na malé stádo týchto zvierat. Boli dosť ďaleko, fotila som s maximálnym priblížením, aj tak som ešte musela z fotografií urobiť výrez.  Ale konečne ich mám v mojej fotozbierke.

V dedine Kittsee som zase neodolala a zaviezli sme sa až k parku s kaštieľom. Tak, ako aj naposledy, brána bola zamknutá. Tentoraz sme to skúsili aj tak, že sme ho celý obišli, mysliac si, že možno ešte nájdeme iný otvorený vstup do areálu.  Nenašli sme. Zato ceduľa s nápisom o otváracích hodinách visí stále na strome  blízko od vstupnej brány, no tie otváracie hodiny totálne ignoruje.

Odtiaľto sme sa už známou cestou po Pressburgerstrasse vybrali na našu Kopčiansku ulicu, k železničnej stanici Petržalka a kúsok za ňou sa naše cesty rozišli. Som rada, že som tento týždeň urobila môj osobný rekord. Doteraz som vo februári ešte nikdy nebicyklovala. Asi sa už zo mňa stáva naozajstná cyklistka :-)


štvrtok, 10. februára 2011

Novodobí drevorubači

Pri mojich potulkách prírodou v okolí Bratislavy som si v posledných rokoch všimla, že stromy pri vodných plochách chodia likvidovať nejakí usilovní drevorubači. Sú to vodné zvieratá, ktorých meno je bobor.

Nie je to len jazero v Rusovciach, kde som videla takto zničené stromy, ale je to aj tu u nás v Petržalke, videla som ich na oboch stranách rieky Moravy, teda nielen na slovenskej, ale i rakúskej.  Práve odtiaľ sa vraj rozmnožili, keď ich Rakúšania vypustili do voľnej prírody. Boli časy, kedy bolo toto zviera vykynožené kvôli  jeho kožušine. No neviem, neviem, či už nie sú rozmnožení nadmieru. 

Nikdy sa mi nepodarilo zvieratko vidieť pri práci na strome, lebo to vraj robia v noci. No vo vyrovnávacom kanáli, povedľa ktorého zvyknem chodiť na bicykli do Rusoviec a Čunova, som videla plávať nejaké čierne tvory. Možno to boli práve tieto zvieratá. Snažila som sa ich odfotografovať, no sú veľmi plaché. Akonáhle som sa hocako opatrne blížila s fotoaparátom, vždy mi ušli z dosahu objektívu.


streda, 9. februára 2011

Neznámy chodník

 
Už sa vám stalo také čosi? Chodíte okolo nejakého miesta a vôbec netušíte, čo sa skrýva len 15 m od miesta, kade často prechádzate? To sa stalo  mne a zistila som to včera.

Píšem o rusovskom náučnom turistickom chodníku, ktorý začína na mieste, ktorým prechádzam od jari do jesene veľmi často, no nič nenaznačovalo, čo sa o tých niekoľko metrov nachádza.  Aj opačný koniec chodníka je znovu miestom, ktorým zvyknem len prefrčať na bicykli  rovnako často. Už aj včera nechýbalo veľa a zase by som nebola objavila to, čo som objavila.
 
Bola som v parku pri rusovskom kaštieli. Peši, nie na bicykli. Ten som len pred niekoľkými minútami odovzdala na opravu, takže som sa do parku vybrala po vlastných nohách.  Keďže som mala namierené na dunajskú hrádzu, vybrala som sa pozdĺž kanála, ktorý je na konci parku. Keď som urobila  už asi 50 m pozdĺž neho  smerom späť na Rusovce, všimla som si, že manželský pár so psom a za nimi aj trojica mladých chlapcov sa vybrala druhou stranou. Videla som už z tej mojej strany, že je tam nejaký chodník. Vrátila som sa a išla som za nimi.

utorok, 8. februára 2011

Labutie jazero

Na naše najväčšie petržalské jazero chodievam rada. Často ma tam moje nohy vedú pri prechádzkach po Petržalke. Bolo tak aj včera. Keďže bolo nádherné skoro jarné počasie, strávila som tam dosť dlhý čas a sledovala som život vodného vtáctva na tejto sídliskovej vode. Poďte sa pozrieť so mnou, ako to tam vyzeralo. 

Labutie jazero
(fotoalbum) 


nedeľa, 6. februára 2011

Prvá februárová nedeľa


Už máme za sebou skoro celý týždeň z februára. Ja viem, že sa opakujem, ale mne ten čas tak neúprosne rýchlo letí. Vonku by mala byť ešte v plnom prúde zima, no v posledných dňoch sa oteplilo natoľko, že je skoro jarné počasie. Teplý vietor v posledných dňoch roztopil sneh a ľad, už len sem tam sa belie nejaký fliačik. Snežienky, ktoré miestami už pred dvomi týždňami začali vykúkať zo zeme, sa zbavili snehovej prikrývky a ak zostane takto teplo, prejde pár dní a už sem určite prinesiem fotografie, ako vykvitli do plnej krásy.


Neviem, aké máme meteorologické prognózy na nasledujúce dni, ale zimu už  máme pravdepodobne na ústupe. Budem sa musieť zmieriť aj  s tým, že fotografie srniek sa mi už túto zimu nepodarí urobiť. Bola som na tom mieste, kde som ich raz stretla viackrát, no už som nemala šťastie, aby som ich videla. Možno som tie isté srnky  videla v stredu, kedy som išla autobusom z Čunova. V diaľke, pravdepodobne  už  na maďarskom území, sa pásli nie tri, ale štyri srnky. Zase som  nemala možnosť odfotiť ich. Možno budem mať väčšie šťastie na jar, kedy už začnem podnikať vychádzky na bicykli. No to mám pred sebou ešte jednu povinnosť, ktorá sa týka bicykla. Musím mu dať urobiť  údržbu. Zaslúži si to. Nesmiem zaspať čas, ako sa to stalo vlani. Spomenula som si na servis bicykla  až vtedy, keď už začala sezóna a kedy už v servise nemali voľný termín.

Začiatkom týždňa bolo takto

utorok, 1. februára 2011

Aj ja som sa už namotala

Už viac ako týždeň mám rozpísaný tento článok. No k dopísaniu ma dokopal až včerajší článok v jednom slovenskom denníku. V obsiahlom článku sa venoval televíznemu programu, konkrétne jednej tureckej telenovele. A práve o tomto programe som mala rozpísaný aj ja môj článok. V diskusii sa vyjadrovali stovky ľudí, ktorí vraj televíziu nepotrebujú k svojmu životu, telenovely nepozerajú, no k tejto konkrétnej sa  vyjadrovali tak, ako keby ju pozerali každý večer. Musela som sa v duchu smiať, lebo som si uvedomila, že sa tam ozývali samí pseudointelektuáli. 

Raz dávno mi môj dospelý syn  povedal, že už chápe, ako môžu ľudia pozerať tie všetky telenovely, ktoré idú v našich televíziách. Bol totiž chorý a z postele si raz pozrel jeden diel vtedy vysielanej telenovely. Na druhý deň znovu a na tretí bol zvedavý, ako to bude pokračovať. Smial sa sám sebe, ako sa nechal namotať. 

Tak to bolo aj so mnou  so seriálom